KEĎ SI VYMÝŠĽAM

Prečítajte si súťažné práce našich žiakov na celoslovenskú súťaž Keď si vymýšľam, ktorú organizuje Gymn. J.B. Magina Vrbové. V šk. r. 2015_16 je to už XVII. ročník súťaže.

Záchrana magického trojuholníka  

V noci som sa zobudila na podivný zvuk. Veľmi som sa vyľakala.  Rýchlo som vstala z postele, obula si svoje vzorované papuče a išla sa pozrieť, čo sa deje. Pomaly som prechádzala po podlahe mojej izby a neskôr aj celého domu. No nikde nikoho. Vtom som si všimla nejaký list položený na mojom stole. Vyzeral veľmi staro. Podišla som k stolu a opatrne si začala čítať. Stálo v ňom: „Po tom, čo prečítaš tento list, ihneď ho musíš spáliť. Písala som ho v najväčšom utajení.“ Uf! Už po prvých dvoch vetách ma akoby zmrazilo. Ale zvedavosť mi nedala a čítala som ďalej. „Som dobrá víla Lucinda a potrebujem od teba pomoc. Na území vašej školy bol ešte pred niekoľkými rokmi magický trojuholník, ktorý dodával strigám energiu a moc ovládnuť svet. Tak isto ako každých sto práve aj tento rok sa tam chcú stretnúť a obnoviť svoju moc. TY a tvoje spolužiačky Barbora a Sandra tomu musíte zabrániť. Prajem veľa šťastia.“

Ako sa písalo v liste, hneď som ho spálila. Radšej. Ľahla som si do postele a pokúšala sa zaspať. „Zvládneme to? Čo ak nás porazia? A prečo práve my? A...,“ kládla som si nezodpovedateľné otázky. Napokon som zaspala.

Na druhý deň ráno som sa zobudila s myšlienkou. „Toto bude dlhý a náročný deň.“ Najedla som sa, obliekla.... a išla do školy. Rozmýšľala som nad tým, ako to spolužiačkam poviem. V triede som sa tvárila akoby sa nič nedialo. Ihneď ako prišli do triedy Barbora so Sandrou, zavolala som ich ku mne. A začala som vysvetľovať... Moje očakávania sa splnili. Nič nechápali. Zahŕňali ma nekonečným množstvom otázok. Snažila som sa im na ne odpovedať. „A čo máme vlastne my urobiť?“ pýtala sa Sandra. „Musíme si o tom niečo naštudovať a zistiť, čo sú vlastne zač,“ odpovedala som na jej otázku. Na zazvonenie zvončeka, ktorý signalizoval začiatok hodiny, sme sa všetky vrátili na svoje miesta. Prvú hodinu sme mali hudobnú. Našťastie. Nedokázala by som sa sústrediť na nijakú ťažšiu hodinu. Vyučovanie ušlo ako voda a my tri sme sa mali stretnúť v školskej knižnici. Ja, ako najzodpovednejšia z nich, som tam prišla prvá. Po takých piatich minútach som začala byť nervózna. „Kde sú toľko? A to s nimi mám poraziť nejaké strigy? Veď sú nezodpovedné!!!!“ hnevala som sa na ne. Vtom som uvidela dve pomaly sa vlečúce dievčatá. No konečne.

Pozdravila som ich a spolu sme vošli dnu. „Čo poviete, nebolo by dobré, keby sme si rozdelili úlohy?“ Súhlasne obe naraz prikývli. „Môže byť, že ja by som hľadala nejaké informácie na internete a vy v encyklopédii mesta?“ navrhla Sandra. Nič mi nezostávalo, len súhlasne prikývnuť. Začala som hľadať. Prechádzala som poličku po poličke. Zrazu sa predo mnou objavila dajaká čudná kniha. Len tak, z ničoho nič. Pomaly som ju vytiahla, zavolala Sandru a začala v nej listovať. Pomaly som listovala stranu po strane. Až som natrafila na stranu... podobnú akú som mala položenú na stole v mojej izbe. Hneď som si všimla podpis. Ako ináč- Lucinda. Nahlas som prečítala len to najzaujímavejšie a najdôležitejšie: „Strigy sa tu stretávajú vždy 13. októbra okolo 14-tej hodiny popoludní. Držte sa od nich čo najďalej, pretože ak sa im niekto postaví do cesty, nemajú zľutovanie. P.S. Túto stranu môžu vidieť len pravé dobré víly a taktiež kamarátky. “ Bola som ešte viac vystrašená ako doteraz. „Ale veď trinásteho je už zajtra!!!“ vystrašene zvrieskla Barbora a zvyšné vety si už asi ani neuvedomovala. „A čo teraz? Len z toho neodpadni,“ myslela som si. Nahlas som to povedať nemohla, lebo by sa „milostivá“ urazila. Asi tak pol hodinu sme ešte boli v knižnici a hľadali ďalšie informácie. Nebola som z toho nadšená, ale musela som. O 5-tej sme sa rozdelili , každá svojou cestou domov. Vonku bola už dosť veľká zima, preto som sa nikde nezdržiavala.  Doma som sa  teplo obliekla a ešte aj zababušila do deky. Skoro som zabudla! Zajtra je úplnou náhodou voľno. Už dobrých sto rokov  je postavená škola. Stavitelia školy asi čosi tušili o týchto Oldsburských strigách. A vtedajší riaditeľ a zamestnanci školy očividne tiež, keďže zariadili (neviem ako) na tento deň voľno. Dúfam, že na to nezabudli aj tie dve. Čas prešiel tak rýchlo.... a už bol čas ísť spať. Všetkým som popriala dobrú noc a ľahla som si do postele. „Zajtra sa dobre vyspi,“ prišla mi ešte pripomenúť mama,„ veď máte voľno, dúfam že si nezabudla.“ V duchu som si pomyslela: „Nie, nezabudla! No skoro.“

V noci som sa niekoľkokrát zobudila. Mala som zlé sny. Ale napokon som vždy znovu zaspala. Reálne som sa zobudila o 10-tej. Pozrela som sa na budík a rýchlo som vstala z postele. Potrebovala som sa pripraviť na tie strigy. Nabrala som si kamene, baterku, štipce a žuvačky. Prečo žuvačky? Predsa, aby neomdleli od môjho dychu. Aj keby to nebolo úplne najhoršie. Pre istotu som napísala Barbore a Sandre, aby nezabudli prísť ku škole: „Čaute baby! Dúfam, že ste nezabudli a prídete ku škole. Tak o pol pri starom dube.“ Pripravila som sa a vyrazila som ku škole. Predpokladala som, že ako vždy prídem prvá. Uhádla som. Ale nečakala som dlho. Onedlho už tu boli. Bolo o 5 minút štrnásť. Postavili sme sa vedľa seba ako nejakí rytieri. Našťastie bola Barbora ticho. Nepišťala od strachu.

Vtom začal fúkať silný vietor a na oblohe sa objavila obrovská čierna diera. Prvý z nej vyletel húf havranov a potom možno päťdesiat stríg na metlách. A aby to nestačilo, za nimi priletel ešte gigantický drak. Na chvíľu sa mi zastavil dych. Predpokladám, že Sandre a Barbore tiež. „Ideme na to,“ povedala som si v duchu. Podišli sme k nim a ony zase k nám. Bolo to strašidelné. „ Vy tu čo chcete?“ strašidelným hlasom sa nás opýtala jedna z nich. „My zastávame dobro, a prišli sme vám zabrániť v ovládnutí sveta,“ odvážne som povedala. „Vy? A poraziť nás? Veď vy ste tri a nás je päťdesiat ak nerátame nášho miláčika Dárlina,“ nechutne vychválila toho ich draka. Zrazu som v diaľke uvidela veľmi žiarivý zlatý kľúčik. Nenápadne som sa k nemu priblížila a zdvihla ho zo zeme. Rozmýšľala som odkiaľ asi je. S dievčatami som sa poradiť nemohla, bolo by to podozrivé. Vtom ma napadlo..... V škole sú jedny dvere, ktoré sú vždy zatvorené. Učitelia hovoria, že je to sklad školy. Ja im aj tak neverím, a preto si to musím overiť. Zatiaľ čo sa strigy hádali a bolo to počuť hádam na celú ulicu, ja som sa vyparila smerom ku škole. Našťastie si ma nevšimli. Ja som len dúfala, aby bolo aspoň jedno jediné okienko otvorené. Prezerala som jedno okno po druhom. „Supeeer!“ tešila som sa. Predsa sa len také okno našlo. Nejako som vyšla na nie privysokú strechu a vďaka mojej štíhlej postave som sa cezeň prešmykla dnu. A smerovala som k tým dverám. Letela som po schodoch ako šíp. Celá udýchaná som pribehla ku dverám a opatrne ich otvorila. Na moje veľké prekvapenie z nich vyšla armáda princezien (Popoluška, Šípková Ruženka, Snehulienka), dobrých sudičiek, ale aj dobrých víl vrátane Lucindy. „Ďakujeme ti, že si nás odtiaľto vyslobodila. Uväznili nás tu pred sto rokmi tie hnusné strigy. Verím, že ich spoločne porazíme,“ poďakovala mi dobrá víla. Spoločne sme vykročili smerom k strigám. Keď nás uvideli, dobre že nepadli na zadok. Boli také prekvapené, ale zároveň nahnevané, aké ešte neboli. „Ale vitajte!“ posmešne ich privítali. „Čo vy tu? Prišli ste nás poraziť čo? Ale to sa vám nepodarí! Do bojáá!!!“ nechutne zvrieskla jedna zo stríg. Všetci sa proti sebe rozbehli....... súboj začal. . Ja som sa radšej vzdialila a Sandra s Barborou za mnou. Čo chvíľa za nami pribehla aj Lucinda. To som bola prekvapená. Povedala nám: „Stále neviete, prečo som vybrala vás? Keď sa vy spojíte, máte neskutočnú moc. Len musíte spolupracovať a uvidíte, čo všetko dokážete.“ Jej slová nás povzbudili. Teda aspoň mňa. Potom mi vložila do rúk papierik so slovami: „ Vráťte sa naspäť, postavte sa presne do stredu trávnika, chyťte sa za ruky a toto prečítajte.“ Hneď ako dočítala, zmizla. Pozreli sme sa na seba, vstali a išli sme spraviť to, čo nám kázala. Chytili sme sa za ruky a nahlas sme opakovali: „Keď držíme spolu, nikto a nič nás neporazí. Dobro vždy zvíťazí nad zlom.“ Niekoľkokrát sme túto vetu zopakovali. Po chvíli sa začali jedna striga po druhej vyparovať- až zmizli úplne všetky. Zo strašidelného Dárlina sa stal zlatučký kocúrik. Konečne si mohli dobré bytosti prevziať pôvodne ich magický trojuholník a opäť dobro ovládlo celý svet. A ja, Barbora a Sandra sme boli na seba hrdé a presvedčené, že Keď držíme spolu, nikto a nič nás neporazí. Dobro vždy zvíťazí nad zlom.  

Paulína Gúčiková,   7. A   ZŠ s MŠ Podolie

Sci – fi príbeh

Minúty života

Som nesmrteľný. Náš svet speje do záhuby, pretože je celý poprepletaný pavučinami. Hnusnými čiernymi pavučinami, ktoré predstavujú zlo. Toto obyčajné krátke slovo charakterizuje svet, v ktorom žijeme. Vystihuje ho dokonale. A preto som tu ja. Som spravodlivosť.

Nie som abstraktný. Mám dve ruky, dve nohy, dýcham. Mal som rodičov, ktorí mi vybrali meno. Volám sa Paul a vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch som prestal starnúť. Tento rok oslávim svoje 894. narodeniny. Chápem, že vám to celé tak akosi nejde do hlavy. Ani ja som tomu najskôr nechcel veriť, dokonca som proti tomu bojoval. Chcel som byť normálny, mať ženu, deti, rodinu. Všetkého toho som sa musel vzdať, pretože ja som bol ten vyvolený. A však jedno som získal. Nesmrteľnosť.

Ako som už naznačil, narodil som sa ako obyčajná ľudská bytosť. Počas môjho dospievania som ale začal zisťovať, že môj život ma neuspokojuje, cítil som sa veľmi zbytočný a nejedenkrát som premýšľal nad samovraždou. Tušil som však, že nie som úplne obyčajný človek. V dvadsiatich štyroch rokoch som nemal nič. Býval som u rodičov, vozil som sa na ich aute, jedol som ich potraviny a do rodinnej kasy som prispieval tým málom, ktoré som zarobil v predajni so športovými potrebami. Nikdy som však nebol zlým človekom. Prebíjal som sa životom, keď ma zastihla veľká tragédia. Moji rodičia umreli pri autonehode, ktorú spôsobil nejaký opitý grázel za volantom. Zostal mi po nich dom, majetok a ešte niečo. List. List, ktorý zmenil môj život.  Napíšem vám z neho však len tú najpodstatnejšiu časť.  

Paul, ty si bol vyššími silami zvolený za toho, kto na svete bude nastoľovať poriadok. Dobro a spravodlivosť už dávno takmer opustili náš svet. A tak bola vytvorená nová spravodlivosť. Malý čip, ktorý máš teraz zabudovaný vo svojom srdci. Ty si spravodlivosť. Od momentu kedy my, teda tvoji rodičia umrieme, sa tento čip aktivuje. V hlave sa ti objaví zoznam, na ktorom budú mená všetkých ľudí, ktorí vedú tento svet do záhuby. V podstate je to jednoduché. Vyberieš si meno zo zoznamu, prezrieš si jeho zločiny a zverstvá ktoré napáchal. V hlave sa ti budú premietať obrazy toho, ako boli tieto zločiny spáchané. Tvoj čip sa s danou osobou spojí a usadí sa na jeho životných minútach. Ty sám rozhodneš, koľko mu  z nich necháš a zvyšok sa pripíše k tým tvojim. Tu máš príklad. Človek sa vkradne do domu, v ktorom zabije 3 ľudí. Automaticky sa zapíše na tvoj zoznam, ktorý ti odhalí, koľko rokov by sa mal tento človek dožiť podľa osudu. Ale ty zasiahneš. Namiesto ďalších 40 rokov mu dožičíš nanajvýš dva. Tým pádom si tvoj čip pripíše zvyšných 38 rokov, teda takmer dva milióny životných minút.

A to je všetko. V podstate ma hodili do stredu mora a nechali ma, aby som sa sám naučil plávať. Začiatky boli veľmi ťažké. Moja hlava akoby explodovala. Vzdal som sa svojho života a stal som sa spravodlivosťou. Postupom času som sa zdokonalil. Presne viem, koľko minút si kto zaslúži. Stretol som sa s toľkými ohavnými činmi, že ma už nič neprekvapí. V jednej sekunde dokážem potrestať piatich zločincov a zároveň sa porozprávať s milou predavačkou v obchode. Píše sa rok 2984 a moje životné minúty stúpajú závratnou rýchlosťou. Myslel som si, že všetko je dokonalé, že ja som dokonalý. No opak je pravdou. I ja som schybil.

Ako každú sobotu, vybral som sa do baru na rohu piatej Avenue. Tento bar som si obľúbil najmä vďaka príjemnej atmosfére a skvelej živej hudbe. Tá sobota sa mi stala osudnou. Hneď ako som vstúpil do baru, zbadal som ju. Tie najkrajšie modré oči hľadeli rovno na mňa. Ani som nevedel ako, moje nohy jednoducho vykročili jej smerom. Po niekoľkých hodinách strávených v bare v jej spoločnosti som vedel tri veci. Po prvé, že je to tá najkrajšia ľudská bytosť. Po druhé, že je až neuveriteľne dobrá. A potretie, že som sa do nej bezhlavo zamiloval. Jedno som však nevedel. Jej meno. Nechcela mi ho prezradiť. Na ďalší deň sme sa stretli v parku. Celé týždne sme spolu chodili von. Ani neviem opísať slovami to šťastie, ktoré sa mi rozplývalo po duši. Ťažilo ma moje tajomstvo, nemohol som jej povedať kto a čo v skutočnosti som. ,,Paul, ľúbim ťa už tri týždne a ty si stále neuhádol moje meno“, smiala sa tým svojím očarujúcim úsmevom. „Tak mi ho už konečne prezraď, nenaťahuj ma toľko“. „Moje meno je Ema. Ema Tolová .“ V tom sa v mojej hlave spustil akoby spomalený film. Ema Tolová, Ema Tolová... To meno som už niekedy počul, ale kde? Kde, dofrasa, som sa mohol stretnúť s týmto menom? Denne som sa stretával s tisíckami mien, no toto v mojej hlave akoby spustilo alarm. Ale aký alarm? Poplašný? Je snáď niečo zlé na mene Ema Tolová? V tom mi to došlo. Zatočila sa mi hlava, tvár mi zbledla. Okamžite som si musel sadnúť, nohy sa mi začali nekontrolovateľne triasť. Ona je to dievča, ktoré sa pred siedmimi rokmi pripísalo na môj zoznam. Ako dvadsaťročná vykradla obchodík s potravinami, kde spravila chudobným majiteľom veľkú škodu. Nahnevalo ma to, a tak som jej zobral 53 rokov života. Teraz, po siedmich rokoch od môjho rozsudku, jej zostávalo nanajvýš pár mesiacov, možno týždňov života. V hlave sa mi odohrával boj. Mám utiecť od tejto osoby, ktorá ma opäť naučila usmievať a tešiť sa zo života, ale ktorá v minulosti spáchala nepekný zločin? Alebo ju mám ľúbiť a stáť pri nej až do toho osudného dňa, kedy som na ňu vrhol môj trest? Rozhodol som sa. „Ema, prečo si to spravila? Prečo si pred pár rokmi spáchala zločin a úbohým starým manželom vykradla ich obchod, ktorý bol pre nich všetkým? Nepýtaj sa ma, odkiaľ to viem. Len mi povedz jedno. Prečo?“ Rozplakala sa. Vzal som ju do náručia a čakal, kým mi cez slzy rozpovie svoj príbeh. „Paul, tak veľmi sa hanbím. Tak veľmi ma to trápi. Ak by som mohla vymazať zo svojho života jedinú vec, bola by to táto. Pravda je taká, že ako dvadsaťročnej mi umrela matka, otca som nepoznala. Nezanechala mi nič, len samé dlžoby a brata. Malého bračeka, ktorému som sa stala mamou. Nemala som mu dať čo do úst. Boli by sme umreli od hladu, keď mi v hlave napadla táto myšlienka. A tak som v noci vtrhla s detskou zbraňou do prvých potravín, na ktoré som natrafila. Všetko som brala bezhlavo, poháňal ma hlad. A tak sa to stalo. Svoj čin som trpko oľutovala a vďaka tomu som sa postavila na vlastné nohy. Našla som si prácu a konečne sme mali s bratom čo do úst. A to je vlastne všetko. Veľmi ma to mrzí. Som zlý človek.“ Len tak som ju tam držal vo svojom náručí a hladil po vlasoch. Želal som si, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Chcel som vedieť už iba poslednú vec. „Ema, kedy sa toto všetko stalo?“ „Na tento deň nikdy nezabudnem. Neustále ľutujem to, čo sa stalo v utorok, 12. apríla roku 2977.“ Február. Dnes je 24. február a mojej milovanej Eme zostáva 47 dní života.

Nasledujúce týždne som chodil ako bez duše. Nechcel som, aby Ema niečo spozorovala, no každý videl, že sa so mnou niečo deje. V mojom vnútri sa odohrával boj. Napádali mi rôzne myšlienky, chcel som prísť na spôsob, ako zachrániť svoju lásku. Nič som jej nepovedal, nepriznal som sa jej, že kvôli mne jej zostáva iba pár dní života. Nosil som ju na rukách, kupoval jej drahé dary, chcel som s ňou stráviť každú minútu. Až nastal ten osudný deň.

A teraz sedím pri jej unavenom a vysilenom tele, hladím ju po vlasoch a píšem. Píšem tento list, v ktorom zanechávam svoje tajomstvo. Tajomstvo o tom, ako sa spravodlivosť obetovala. Dopíšem tieto riadky, dám posledný bozk svojej Eme a nožom prebodnem svoje srdce, svoj čip. A tým vrátim všetky životné minúty ľuďom, ktorí spáchali zločiny, všetkým ľuďom, ktorí sa kedy zapísali na môj zoznam. Ale najpodstatnejšie je, že človek, ktorého ľúbim najviac na svete, ešte dnes neumrie.  

Hana Dudíková,  8.A  ZŠ s MŠ Podolie

Vianočný príbeh

Ahoj. Volám sa Timea a teraz Vám rozpoviem jeden neuveriteľný príbeh, ktorý sa mi stal. Písal sa rok 2011, presnejšie 6. 12. 2011. Bola temná, mrazivá noc. Práve som sa chystala do postele, keď tu zrazu rana.

"Čo sa stalo? Odkiaľ to išlo?"

Najskôr som sa veľmi preľakla, ale potom som nabrala odvahu. Prezrela som skriňu, opatrne som pozrela pod posteľ, no nič som nenašla. Keď podivné zvuky neprestávali, nebojácne som sa pozrela za dvere a čo nevidím! Stál tam malý, uplakaný škriatok. Neviem, či bol viac vyplašený on alebo ja. Chvíľočku sme sa na seba pozerali, a potom som sa odvážila pristúpiť k nemu bližšie:

„Čo robíš v mojej izbe?“ spýtala som sa ho.

„Vieš,“ začal trošku bojazlivo, no pokračoval,  „som malý škriatok zo Škriatkova a som nešťastný. A aj vám závidím... vám deťom...“ dodal a takmer sa rozplakal.

„Vy... teda ty, tvoj brat a ďalšia hŕba detí, ste ešte detičky bez starostí. Možno máte nejaké povinnosti, ale to sú len také maličkosti – riady, posteľ, zúbky, škola. Neviem, či mi rozumieš,“ zahľadel sa na mňa, pozorujúc, či jeho rozprávanie ešte vnímam alebo som už úplne vedľa.

„Pokúsim sa ti to vysvetliť. Keďže nie všetci rodičia majú možnosť obdarúvať svoje ratolesti darčekmi počas roka a detičky si to zaslúžia, síce niekedy viac, niekedy menej, tak dvakrát v roku sa o to staráme my. Sledujeme vás, ako sa správate, ako pomáhate rodičom, ako si vychádzate so súrodencami. Mimochodom – Timejka - s tvojím bratom by si to aj ty mala vylepšiť. Vy sa stále hašteríte, niekedy sa už na vás nemôžem pozerať. Ale odbočil som. No a podľa toho rozdeľujeme darčeky. Tie detičky, ktoré neposlúchajú, dostanú na Mikuláša len drobnosť, aby vedeli, že niečo nie je v poriadku. Keď to do Vianoc napravia, nemusia sa ničoho báť. Radosť bude zaručená. Takže v Škriatkove to chodí tak, že väčší škriatkovia roznášajú darčeky a malinkí pomáhajú pri príprave. Ale mňa tá príprava vôbec nebavila. Vždy som sa iba poflakoval. Ja by som bol radšej roznášal darčeky. Túžil som vidieť radosť detičiek pri roznášaní darčekov, a tak som sa schoval za sane a čakal som na vhodnú príležitosť. A tá prišla. Keď väčší škriatkovia nasadali do saní, ja som tam už bol schovaný. Soby vyniesli sane vysoko na oblohu a fičali sme krajinou roznášať darčeky. Tak veľmi som túžil toto všetko zažiť. Bolo to perfektné, ale stalo sa to, čo sa nemalo. Keď sme zostúpili nad tvoj domček, sane sa troška rozkimácali a bác! Ja som zletel ako hruška. Spadol som cez komín až sem. A teraz neviem ako ďalej, čo bude so mnou?“ 

„Neplač škriatok!“ povedala som mu. „Ja sa o teba postarám!“ Marilo sa mi, že som o takomto prípade už niečo počula, alebo čítala. A tak som začala pátrať. Prezrela som knižnicu, ale márne. Nič som nenašla. Tak som sa musela spoľahnúť sama na seba a na svoje spomienky. Zrazu mi to došlo! Veď detské zázraky sa dejú dvakrát do roku! Na Mikuláša a na Vianoce! A keďže je dnes Mikuláša, ďalší zázrak – čiže roznášanie darčekov - sa bude konať o pár dní.

„Škriatok, škriatok už mám plán!“ vykríkla som. „Ale musíme pár dní vyčkať. Za ten čas budeš so mnou chodiť do školy a budeš mi pomáhať. Neboj. Zažijeme ešte veľa srandy! A už neplačkaj! Veď nie si až taký malý. O nejaký čas už určite budeš roznášať darčeky aj ty.“

So škriatkom sme si na seba veľmi navykli, chodili sme do školy a zažili tie najkrajšie huncútstva, aké len škola vie vymyslieť. O to horšie bolo lúčenie. Po veľkom množstve zážitkov prišiel deň D. Rozlúčka! Potajomky som škriatkovi pomohla cez komín späť na strechu a tam si ho soby vyzdvihli. Bola som si viac než istá, že soby priletia, veď som poslúchala celý rok a tak aj vianočná nádielka bola rozsiahla.

No začala som dúfať v niečo nové... Čo keby som sa budúci rok na tie sane prichytila sama a uvidela ako sa balia darčeky v krajine Škriatkovo? To je super nápad. Už sa teším na ďalšieho Mikuláša. No čo, pôjdete aj vy so mnou?

Pokračovanie nabudúce!

Timea Kirková,  5.B  ZŠ s MŠ Podolie