Načúvajme hlasu Zeme

Zapojili sme sa do medzinárodnej literárnej  súťaže Načúvajme hlasu Zeme. Čakáme na vyhodnotenie súťaže. P. uč. Zemková zaslala tri práce svojich žiačok: Emma Ščepková - Vznik Podolia a rieky Dudváh (Emma_Scepkova.pdf), Petra Sedláčeková - Častkovská ovečka (Petra_Sedlacekova.pdf) a Sabina Kožáková - Deti boha Chorsa (Sabina_Kozakova.pdf).

 

********************

Uverejňujeme dve ukážky z práce šiestakov na hodinách literatúry v šk. roku 2016/17.

Deti "prerábali" smutnú baladu od Jána Bottu Lucijný stolček do podoby rozprávky. Sabinka dotvorila pôvodnú báseň, Anežka zase zmenila celý text za prózu a pridala znaky rozprávky. 

 

Ján Botto a Anežka Porubská

Lucijný stolček nie ako balada, ale rozprávka :)

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami za siedmimi dolinami, žil raz jeden Janko. Bol to šelma smelá. Janko sa o bosorkách napočúval rečí, ale on neverí, len keď sa presvedčí. A bosorky sa dohodli, že Janka presvedčia:
“Dobre Janíček, tak si sadni na tento čarovný stolček, keď sa nebojíš!“ povedala suseda, keď sa jej zachvastal, že on v bosorky neverí.
“Čo by som si nesadol! Ja sa veru nebojím! No, kde ste vy bosorky, hádam sa ma nebojíte?”
“Tu ho máš, ale varujem ťa! To je totiž lucijný stolček!”

Janko si sadol. Zbledol ako stena, div, že z neho duša nevypadla.
“Čo vidíš Janíček?” pýta sa suseda.
"Jáj suseda, pusťte ma! Nič nevidím! Pomóc!”
Janko chce ujsť, no nemôže.  Stolček je na ňom ako prikovaný. Tri razy chcel vyskočiť, tri razy chcel ujsť, no nedalo sa. Ľudia sa schádzajú modlia sa zaňho,, svätenou vodou ho kropia, no nepomáha to. A už keď omdlieval, v bosorkách sa našlo kúska súcitu a rozhodli sa, že ho pustia.
“No čo, Janíček, už si sa poučil?” pýta sa suseda.
“Áno, už viem, že sa s bosorkami nemá žartovať.”
“No vidíš, že ti malá lekcia neuškodila.”

A tak si Janíček už nikdy z bosoriek žarty nerobil.

A zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

********************

 

LUCIJNÝ STOLČEK

JÁN BOTTO a Sabina Kožáková

Raz, na Štedrý večer, išli sme do kostola.
Susedovie Janko, to bol šelma smelá;
dosť sa napočúval o bosorkách rečí:
a on, vraj, neverí, len keď sa presvedčí.

Dobre, no, Janíček — keďs’ taký paholček,
sadniže si, sadni, semká na ten stolček,
sadniže si, sadni, ak máš dobrú paru:
veď ty hneď uvidíš, či ľudia len táru!
„A čo bych nesadol? — čo priam v ňom bude Bes“ —
(to stolček robený od Lucie podnes).
„A čo bych nesadol? — zložte ho len dole,
veď ja vám ukážem hneď straku na kole!
Chachacha, chichichi — kdeže ste, bosorky?!“
Nesmej sa, Janíčko, bude ti smiech horký! —

Na stolček si sadne: — v obe líčka zbľadne;
pozrie — dobre duša z neho nevypadne.
Čo vidíš, Janíčko? — Jaj, Bože, prebože! —
Schytí sa, chce skočiť — a tu hor’ nemôže.
„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“
Chce ruku zodvihnúť, a tu — sa mu nedá.
Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;
tri ráz chce hor’ skočiť, tri ráz ho dač’ stríme.
A na tom stolčeku ako junec v jarme
borí sa, morí sa — a to všetko darme.

A na tom stolčeku jaks’ trepe taks’ trepe:
aha! pekný vtáčik, však si už na lepe! —
Ľudia sa schádzajú, všeličo zháňajú;
jedni sa zaň modlia, druhí zaklínajú.
Tu je kädidlo i vodička svätá —
ale on len volá: „Rata, ľudia, rata!“
Kadili, kropili dosť na všetky strany,
ale on na stolku ako prikovaný:
„Jaj, hlavička moja — jaj, ručička moja!“
A ľudia jak stĺpy kolo neho stoja.

Zrazu organ veselšie zahučí
a Janko zo stolčeka vyskočí.
,,Ľudia moji premilí,
čo ste so mnou spravili?“
Váš hlasný spev a modlitba
uchránili ma od zlého skončenia.

,,Zato ja vám sľubujem,
že poslušný chlapec už budem len.
Nebudem sa vysmievať,
všetkých ľudí v úcte mať.“
A tak Janko každý deň,
do kostola chodil len.
Počúvať organ čo kliatbu zrušil,
a zo zlého stolčeka vyslobodil.